Receptom na satelity je zahusťovanie osídlenia i návrat do mesta

„Zahusťovanie“ by sa malo stať trendom aj v prípade novej výstavby za bránami miest: kompromisom môže byť výstavba kvalitných radových domov spolu s ďalšou infraštruktúrou a občianskou vybavenosťou. Aj tak však asi budeme svedkami toho, že do mestských bytov, ktoré rodičia opustili, sa zo satelitov budú vracať ich deti, ktorým bude vyhovovať lepšia dostupnosť kultúry i zábavy. V rozhovore pre TASR sa na tom nezávisle na sebe zhodli dvaja českí architekti, Pavel Hnilička a Tomáš Vích.

„Pomenovanie satelit sa pre satelitné mestečká vžilo, ale nie je to správne, pretože satelitné mesto je mesto, ktoré má svoju vybavenosť, funguje celistvo a nie je závislé na inom meste. To, čo sa deje dnes, je spôsob výstavby, ktorý je závislý na tom konkrétnom meste, ktoré táto výstavba obklopuje, “ vysvetlil Hnilička s tým, že za satelity je možné považovať nielen kolónie rodinných domov, ale aj monofunkčné skladové či predajné areály v okolí miest.

Podľa Hniličku, ktorý sa problematike satelitov podrobne venuje aj vo svojej knihe Sídelná kaša, dnešná neutešená situácia je dôsledkom súhry faktorov, vrátane nedostatkov v legislatíve.

„Najväčší diel zodpovednosti je na samospráve a na starostoch miest a obcí. Všeobecne, je to problém našej spoločnosti, problém postavenia urbanizmu či územného plánovania, ku ktorému bol po revolúcii veľký odpor, pretože sa to spojovalo so socialistickým plánovaním. A je vidieť, že v dôsledku absencie tohto plánovania sa sídla stavajú veľmi zle, “ zdôraznil s tým, že starostovia sú voči developerom veľmi slabými hráčmi.

„Keď porovnáme, čo má k dispozícii starosta malej obce, a čo má k dispozícii silný developer, tak to sa skutočne stretávajú dve jednotky, ktoré navzájom nemôžu súperiť, “ podčiarkuje Hnilička.

Podľa architekta Tomáša Vícha sú satelitné mestečká, ako ich poznáme dnes, zhubné už vo svojej podstate. Nejde však o izolovaný jav, ale dlhodobejší dôsledok „rozpadu mesta“ v druhej polovici 20. storočia, keď sa mestá v Československu začali deliť na zóny bývania, práce, obchodu, zábavy a služieb a prestali byť „kvalitným, pohodlným a dostupným bývaním v bezpečnej susedskej komunite“.

„Paneláky mesto degradovali na nocľaháreň a rozvoj individuálnej dopravy urobil z mesta nebezpečné územie. Ale satelity vo svojej veľkej väčšine nie sú novými plnohodnotnými osadami. Bohužiaľ, je to často iba čisto obytná zóna, kde sa v podstate opäť iba prespáva, chýba tam občianska vybavenosť – školy, ihriská, obchody, ale predovšetkým pracovné príležitosti. Ľudia zo satelitu sú naďalej viazaní na prácu v meste, kam sa nedostanú inak než autom, “ vysvetlil.

Proti súčasnému trendu, keď satelity plnia iba funkciu bývania, sa podľa Vícha môžu postaviť samotní obyvatelia, keď podporia miestny rozvoj služieb. Naďalej ich však bude v živote limitovať miestna nedostupnosť pracovných príležitostí. V tomto smere sa architekt Vích prihovára za „administratívny zásah“ v podobe daňového zvýhodnenia podnikania na predmestí.

„Zároveň sa však treba brániť rozvoju administratívnych a obchodných zón, ktoré sú spoluiniciátormi tzv. dezurbanizácie. Vytváranie monofunkčných zón by sa na základe dnešných už celosvetových skúseností mala stať nelegálnou. Pre developerov je zónovanie jednoduché a lacné, ale dlhodobo je neudržateľné, “ zdôraznil Vích.

Architekt Hnilička je miernym optimistom – oproti 90. rokom minulého storočia, keď developeri bez problémov predali všetko čo postavili, sa pohľad ľudí i samospráv na bývanie v satelitoch mení. „Dnes už je celý rad obcí, kde si ten problém uvedomujú a nejakým spôsobom na neho reagujú, “ poznamenal a uviedol príklad obce Dolní Břežany severne od Prahy, kde starosta presadzuje „politiku zahusťovania obce a prednostného zastavovania parciel, ktoré sú v strede dediny, a snaží sa vytvoriť v obci aj inú náplň než iba bývanie“.

Prvé ovocie už v Česku prináša nový stavebný zákon, ktorý platí od roku 2006 a hovorí aj o hľadaní koncepcie krajiny, či prednostnom zastavovaní v obciach už existujúcich stavebných pozemkov. „Ale ide to ešte veľmi ťažkopádne a pomaly. Na mnohých miestach sa naďalej ide v koľajach bezvládia a chaosu. Pritom už samotný spôsob, ako sa nové pozemky rozparcelujú a rozpredajú, ovplyvní mnoho ďalších generácií. Preto je potrebné včas reagovať, snažiť sa stavať sídla v kompaktnejšej, ucelenejšej podobe, aby boli ekonomickejšie, “ dodáva.

V okolí Prahy vyrástli satelitné mestečká v Stateniciach, Hostiviciach, vo Velkých Přílepoch, v Roztokoch, v Říčanoch, v Mukařove, v Zelenči... Jedným z najkrikľavejších negatívnych prípadov „divokej zástavby“ je satelit v Jesenici južne od Prahy.

„Teraz riešia obrovský problém, že v tej obci vôbec nič nie je a je aj veľmi zle dopravne dostupná – autá aj verejná doprava jazdia úzkou cestou, “ poznamenal Hnilička.

Kompromisom, ktorý umožní záujemcom získať vlastný rodinný dom, a nová lokalita zároveň umožní, aby sa tam uživili služby a obchod, je podľa oboch architektov výstavba radových rodinných domov. Podľa Vícha je pre radový dom vhodná parcela asi 300 metrov štvorcových.

„Príklady radových rodinných domov sú u nás – na rozdiel od Holandska – veľmi zriedkavé. A to je škoda. Chýbajú tu aj činžovné vily, ktoré sa stavali za prvej republiky, teda domy, ktoré majú 3, 4, 5 bytov, majú okolo seba záhradu. V západnej Európe je nespočet medziforiem medzi činžiakom a samostatným rodinným domom, “ podotýka Hnilička a vysvetľuje, že až ak je hustota obyvateľov 100 ľudí na hektár, začína na ulici „fungovať život, reštaurácie, obchody“. V klasických satelitoch býva hustota obyvateľov 8-10 na hektár.